Vzhľadom na okolnosti zabezpečenia tovaru, t.j. absencia dokladov preukazujúcich identifikáciu tovaru, spôsob jeho nadobudnutia pri vykonanom miestnom zisťovaní, dospel súd k záveru, že zabezpečenie veci bolo dôvodné. Súd poukazuje na skutkový stav, že vzhľadom na diametrálnu odlišnosť záverov expertízy colného laboratória finančnej správy a laboratórnej analýzy akreditovaného skúšobného laboratória, nie je možné akceptovať hodnovernosť analýzy vo vzťahu k identifikácii vzorky testovaného liehu, keďže došlo k porušeniu colnej uzávery. Podľa názoru súdu pri porušení colnej uzávery, musí byť prítomný poverený zamestnanec správcu dane, ak má byť postup považovaný za zákonný a má byť nespochybniteľne potvrdená identifikácia vzorky, hodnovernosť a objektivita získaných informácii. Napriek tomu, že išlo o testovanie realizované nezávislým laboratóriom, porušenie colného uzáveru v neprítomnosti zamestnanca správcu dane má za následok, že výsledky laboratórnej analýzy nepostačujú žalobcovi, aby preukázal identifikáciu zabezpečeného tovaru (liehu) bez ďalších pochybností.
Podľa znenia zákonného ustanovenia o odložení vykonateľnosti rozhodnutia nie je nevyhnutné, aby žalobca preukázal, že bezprostredne nastane ujma výkonom rozhodnutia, avšak vyžaduje sa preukázanie, že určitá hrozba závažnej ujmy existuje. Napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté o prepadnutí majetku žalobcu v prospech štátu. Ide nepochybne o zásah do majetkovej sféry žalobcu, ktorý vyvolá bezprostredné zmenšenie jeho majetku v prípade okamžitého výkonu napadnutého rozhodnutia, pričom by nešlo len o ujmu vo finančnom vyjadrení. Predmetom rozhodnutia je tovar (lieh), ktorý pravdepodobne používa žalobca v rámci predmetu podnikania zapísaného v obchodnom registri ako základ pre ďalšie spracovanie. Preto má možná ujma spôsobená výkonom rozhodnutia širší dopad, než len ten, ktorý vyplýva z jednoduchého určenia ceny prepadnutého tovaru.
V prejednávanom prípade sa podľa názoru Najvyššieho súdu SR krajský súd dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami, ktoré uplatnil žalobca v žalobe, prakticky sa nevysporiadal vôbec. Krajský súd na žalobné námietky v odôvodnení rozsudku vôbec nereagoval, stotožniac sa iba s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. Takýmto postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
Krajský súd prihliadol na výšku základného imania žalobcu, ktorá podľa výpisu z obchodného registra predstavuje 6 638,783775 EUR a na výšku vyrubeného rozdielu dane v súdnom konaní (90 126,96 EUR). Vzhľadom na výšku vyrubeného rozdielu dane a výšku základného imania žalobcu sa javí krajskému súdu, že okamžitým výkonom správneho rozhodnutia by žalobcovi hrozila závažná ujma. Tým je podľa názoru súdu splnená podmienka, že žalobcovi hrozí závažná ujma tak, ako to má na mysli § 250c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom k tomu predseda senátu vyhovel žiadosti žalobcu a odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Najvyšší súd SR vyslovuje právny názor, že v konaní podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (Správne súdnictvo) nie je dovolacím súdom a ako dovolací súd nemá právomoc konať. Tento právny záver rešpektuje v súčasnosti konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej niet žiadnych právnych pochýb o skutočností, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné. Ústavný súd vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde. Oproti tomu súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania.
Navrhovateľ splnil všetky podmienky, ktoré zákon vyžaduje pre podanie žaloby o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Využil podanie námietok podľa zákona o správe daní proti daňovému úradu a podanie sťažnosti na príslušných zamestnancov správcu dane, ktorí sa dopustili zásahu proti subjektívnym právam navrhovateľa. Z administratívneho spisu vyplýva, že konanie orgánu verejnej správy trvá až do rozhodnutia súdu. Napriek tomu, že daňový úrad čiastočne vrátil zapožičané účtovné doklady (ako to vyplýva z ústneho prejavu navrhovateľa na súdnom pojednávaní), nevrátil daňovému subjektu všetky účtovné doklady v stave, v akom ich zapožičal na výkon daňovej kontroly.
Podľa názoru súdu uvedenie obchodného mena, resp. loga žalobcu ako generálneho reklamného partnera na koncerte populárnej skupiny žiadnym spôsobom nepreukazuje prezentáciu žalobcu ako výrobcu elektriny a tepla. Preto týmto spôsobom nemohla byť a nebola široká verejnosť informovaná o službách, ktoré žalobca realizuje v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou. Skutočnosť, že žalobca bol uvedený ako generálny reklamný partner koncertu ešte neznamená reklamu produktov a služieb, ktorá nebola ani preukázaná. Naopak nasvedčuje tomu, že žalobca bol sponzorom podujatia a preto bol uvedený ako generálny reklamný partner.
Z judikatúry vyplýva právny názor, že jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Lehota nie je poriadkovou, ale zákonnou procesnou lehotou, ktorú zákon určil na vykonanie daňovej kontroly, počas ktorej je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti vo vzťahu k správcovi dane. Uvedenú lehotu nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie v daňovom konaní. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu, predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej právom chránenej sféry daňového subjektu zo stany orgánu daňovej správy, čo jednoznačne vyplýva z charakteru povinnosti kontrolovaného daňového subjektu.
I. Krajský súd vyslovuje právny názor, že fyzické osoby nepodávali vysvetlenia k miestnemu zisťovaniu, ale boli vypočúvaní ako svedkovia. Vyplýva to najmä z rozsahu informácií, ktoré svedkovia poskytli daňovému úradu. Podané vysvetlenia sa netýkali skutočnosti, ktoré mohli byť fyzicky zisťované u daňových subjektov v rámci miestneho zisťovania (napríklad vysvetlenia k ohliadke veci alebo prevádzkarne, k účtovnej evidencii). Naopak fyzické osoby vypovedali priamo k rozhodným skutočnostiam týkajúcich sa obchodných prípadov žalobcu. Vzhľadom k tomu, že išlo o výsluchy, žalobca bol oprávnený dávať svedkom otázky pri ústnom pojednávaní. II. Žalobca má právo nahliadať do administratívneho spisu daňového subjektu a má nárok na vyhotovenie odpisov, resp. fotokópií dokumentov. Tým, že mu správca dane nevyhovel a fotokópie, resp. odpisy nevyhotovil, porušil zákonné procesné právo daňového subjektu. Súd dodáva, že ide o takú procesnú vadu, ktorá nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Na tomto mieste je potrebné upozorniť, že v záujme zachovania všetkých procesných práv daňových subjektov, ktoré im vyplývajú z procesného predpisu, bude do budúcnosti potrebné, aby správca dane na žiadosť daňového subjektu vyhotovil fotokópie požadovaných dokumentov.
I. Odvolací súd z predloženého daňového spisu nezistil, či dožiadaný daňový úrad predvolal alebo upovedomil o termíne ústneho pojednávania žalobcu. V administratívnom spise sa nenachádza predvolanie, ani doručenky (a to ani v kópii). Správca dane a žalovaný použili svedecké výpovede svedkov v rozpore so zákonom, pritom z obsahu administratívneho spisu vyplýva toto procesné pochybenie. II. Najvyšší súd SR sa stotožnil s krajským súdom, ktorý uviedol, že obsah žiadostí správcu dane o dožiadanie a obsah odpovedí dožiadaných daňových úradov pre správcu dane nie je možné zaradiť do žiadnej skupiny písomností vylúčených z možností nahliadnutia do administratívneho spisu daňovým subjektom. Podľa názoru súdu nepredstavujú tieto dokumenty úradnú korešpondenciu, ktorá je určená pre nadriadené orgány. Nebol preto dôvod, aby správca dane neumožnil žalobcovi nahliadnuť do administratívneho spisu daňového subjektu a odmietol mu vydať fotokópie resp. odpisy dokumentov.
Na daňové konanie sa vzťahuje pravidlo, že finančné orgány sú povinné postupovať ústavne konformným spôsobom. Ak je v daňovom konaní v rámci dokazovania vykonávaný výsluch svedkov a daňový subjekt nemá možnosť byť prítomný na tomto výsluchu a klásť svedkom otázky, sú potom takto získané svedecké výpovede dôkaznými prostriedkami zabezpečenými správcom dane v rozpore so zákonom. Pre účely dokazovania v daňovom konaní je potrebné preferovať i pred dožiadaným správcom dane vykonanie dôkazov bezprostredným spôsobom, aby sa mohol s týmito dôkazmi daňový subjekt bezprostredne oboznámiť a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Právo daňového subjektu dávať svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní je podľa názoru súdu potrebné interpretovať tak, že toto právo má daňový subjekt nielen počas daňovej kontroly, ale aj vo vyrubovacom konaní, ak sa v ňom vykonáva dokazovanie výsluchom svedkov, resp. znalcov pri ústnom pojednávaní.
Najvyšší súd SR vyslovuje právny názor, že prerušenie opakovanej daňovej kontroly má charakter procesného rozhodnutia a jeho preskúmanie súdom v konaní o nezákonnom zásahu orgánu verejnej správy neprichádza do úvahy. Bolo by to predčasné a prejudikovalo by to ďalší postup správcu dane, čo by v konečnom dôsledku znamenalo neprípustný zásah všeobecného súdu do právomoci správcu dane. Navrhovateľ môže podľa názoru súdu tvrdené pochybenia zo strany správcu dane namietať po ukončení daňovej kontroly v následnom vyrubovacom konaní, a to v rámci dostupných opravných prostriedkov (napríklad odvolanie v daňovom konaní alebo v konaní na súde o prípadnej správnej žalobe).
Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa, že pokiaľ sa správca dane s aplikáciou ustanovenia § 48 ods. 3 daňového poriadku dostatočným spôsobom nevyrovnal a neuviedol, prečo nepoužil aj iné pomôcky uvedené v citovanom ustanovení, je rozhodnutie správcu dane nepreskúmateľné a nepresvedčivé. Skutočnosť, že ustanovenie § 48 ods. 4 daňového poriadku správcovi dane neukladá povinnosť, ale iba možnosť využiť pomôcky neznamená, že nevyužitie pomôcok nie je povinný odôvodniť. Vychádzajúc z uvedeného, pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného a správcu dane sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k aplikácii ustanovení § 48 ods. 3, 4 daňového poriadku, odvolací súd sa s týmto záverom prvostupňového súdu stotožňuje.
Odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku žalobcu, ktorou namietal uloženie pokuty za oneskorené doručenie oznámenia o nezdanených platbách fyzickým osobám v rovnakej výške, v akej pôvodne správca dane deklaroval uloženie pokuty žalobcovi za nesplnenie povinnosti oznámiť uskutočnené platby správcovi dane. Správca dane v protokole z daňovej kontroly konštatoval, že žalobca si oznamovaciu povinnosť o nezdanených platbách nesplnil. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v čase daňovej kontroly a vydania protokolu z daňovej kontroly, žalobca nepreukázal splnenie oznamovacej povinnosti podľa § 32 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. riadne a včas.
Súd dospel k záveru, že preverovanie informácií prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií, ktoré objasňovali skutkové okolnosti pre zistenie správneho určenia daňovej povinnosti žalobcu, bolo relevantné v posudzovanej veci. Iba v prípade, keby uvedené informácie pre výkon opakovanej daňovej kontroly neboli potrebné, by bolo prerušenie opakovanej daňovej kontroly účelové, nedôvodné a v konečnom dôsledku nezákonné. Podľa názoru krajského súdu o takýto prípad v prejednávanej veci nešlo.
I. Daňovým výdavkom je v zmysle § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka. Výdavky, ktoré žalobca preukazoval správcovi dane, nespĺňali jednu zo základných podmienok daňových výdavkov: neboli zaúčtované v účtovníctve daňovníka, a preto ich nemožno považovať za daňové výdavky v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. II. Zásadnou spornou otázkou bolo, že zistený príjem nebol evidovaný v účtovníctve žalobcu. Vzhľadom na to neboli k nemu evidované ani výdavky vynaložené na jeho dosiahnutie. Senát súdu sa zaoberal otázkou, či pri takto zistenom príjme by nemali byť zohľadnené aj prípadné výdavky. Dikcia ustanovenia § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. je kategorická v tom, že daňovým výdavkom je iba evidovaný výdavok. Vzhľadom na to v procese riadnej daňovej kontroly nie je možné takýto výdavok ani potenciálne zohľadňovať. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že nešlo o postup vyrubenia dane podľa pomôcok. Koncepcia zákona vychádza z toho, že pri neevidovanom príjme sa daňový subjekt ukracuje o možnosť uplatniť k tomuto príjmu výdavky.
Podľa názoru najvyššieho súdu je námietka neurčitosti výroku rozhodnutia žalovaného v plnom rozsahu dôvodná. Najvyšší súd SR poukazuje na to, čo ušlo pozornosti krajského súdu, že žalovaný sa dopustil závažného procesného pochybenia v tom, že o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane prakticky nerozhodol. Pokiaľ žalovaný napadnutým rozhodnutím napravil chybnú citáciu kompetenčného zákona uvedenú v úvodnej časti rozhodnutia, nejde v žiadnom prípade o zmenu napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 48 ods. 5 zákona o správe daní. Uvedené pochybenie, keď správca dane v rozhodnutí citoval neúčinný právny predpis, bolo možné napraviť vydaním opravného rozhodnutia, pretože podľa názoru súdu ide o zrejmú vadu v citovaní príslušného právneho predpisu, ktorá nemá vplyv na výrok rozhodnutia. Následne bolo povinnosťou žalovaného o odvolaní žalobcu rozhodnúť riadnym rozhodnutím obsahujúcim náležitosti, konkrétne „výrok“ v zmysle § 30 ods. 2 v spojení s § 48 ods. 5 zákona o správe daní.
Z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že v súlade s § 29 ods. 8 zákona o správe daní dôkazné bremeno zaťažuje predovšetkým daňový subjekt. Ak však daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúci daňový doklad (faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny tovaru, služby od určitého dodávateľa), dôkazné bremeno znáša správca dane. Súd vyslovuje právny názor, že ak daňová transakcia má racionálny ekonomický dôvod a nejde o zneužitie práva, správca dane ju nemôže bez ďalšieho postupu prekvalifikovať, a mal by pripustiť vykonanie alternatívnych dôkazov na preukázanie daňovej povinnosti daňovníka.
Ustanovenie novej právnej úpravy § 31 ods. 3 daňového poriadku neupravujú a ani neodkazujú na úpravu, podľa ktorej by bolo možné postupovať pri náhradnom doručení právnickým osobám v prípade, ak sa osoby oprávnené preberať písomnosti určené právnickej osobe v mieste doručovania nezdržiavajú. Fikcia doručenia vzniká v zmysle § 31 ods. 3 veta posledná daňového poriadku posledný deň 15-dňovej lehoty od uloženia zásielky na pošte. Prípadné neskoršie reálne prevzatie písomností nemá na už vzniknutú fikciu doručenia žiadny vplyv, pretože zákonodarca výnimky z fikcie doručenia nestanovil. Právna úprava je odlišná od pôvodnej zakomponovanej v ustanovení § 17 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorej fikcia doručenia nastala až po troch dňoch od vrátenia nedoručenej písomnosti správcovi dane. V súčasnosti podľa platnej legislatívy absentuje detailná právna úprava problematiky náhradného doručovania právnickým osobám.
Dôvod nepriznania náhrady trov konania za vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného vidí Najvyšší súd SR v neúčelnosti vynaložených trov konania na tento úkon. Právny zástupca (advokát) žalobcu nebol na tento úkon súdom vyzvaný a úkon bol vykonaný advokátom nad rámec potrebných vyjadrení. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného nie je účelným úkonom právnej služby. Správny súd je vždy viazaný žalobnými dôvodmi, ktoré je potrebné uplatniť v 2-mesačnej prekluzívnej lehote. Preto neskoršie vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného, nemôže byť v správnom súdnictve v žiadnom prípade akceptované.
Zastúpenie advokátom v súdnom konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vzhľadom na osobitnú právnu úpravu znamená, že v konaní pred súdom koná za žalobcu advokát, teda osoba zapísaná ako advokát v zozname vedenom Slovenskou advokátskou komorou. Osobitne to platí o zastupovaní žalobcu na súdnom pojednávaní. Nakoľko advokátsky koncipient nie je advokátom, nemôže byť ustanovenie § 25 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého advokát je oprávnený dať sa zastupovať advokátskym koncipientom pre osobitnú úpravu zastúpenia v správnom súdnictve aplikované. Súd konštatuje, že ustanovenie § 250a O.s.p. má obligatórnu povahu.
Súd nepriznal žalobkyni nárok na náhradu trov právneho zastúpenia z dôvodu, že advokát žalobkyne si nesplnil zákonnú povinnosť vyčísliť trovy právneho zastúpenia v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku. V danej veci vyčíslenie trov právneho zastúpenia nebolo v tejto lehote podané ani na poštovú prepravu. Advokát tak urobil až na štvrtý deň, teda po uplynutí lehoty troch pracovných dní. Predložený doklad o lekárskom vyšetrení advokáta v posledný deň plynutia trojdňovej lehoty nebol pre účely posúdenia včasnosti podania vyúčtovania trov právneho zastúpenia Najvyšším súdom SR akceptovaný z dôvodu, že nebol doručený prvostupňovému súdu spolu s vyúčtovaním trov právneho zastúpenia. Súd konštatuje, že o ošetrení advokáta žalobkyne u neurológa nie je v samotnom vyúčtovaní trov právneho zastúpenia žiadna zmienka, pričom lekársky nález bol predložený súdu až dodatočne v rámci odvolacieho konania.
I. Podľa procesnej normy platnej a účinnej v čase výsluchu svedka na území Českej republiky (zákon č. 337/1992 Zb. o správe daní a poplatkov) je zakotvené právo kontrolovaného daňového subjektu dávať svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní. Súd konštatuje, že v tomto smere bola právna úprava upravujúca daňové konanie v namietanej časti na území Slovenskej a Českej republiky v čase výsluchu svedka analogická. V danom prípade bolo právom žalobcu sa výsluchu svedka zúčastniť a v tomto smere bolo potrebné, aby český daňový orgán oznámil žalobcovi alebo jeho splnomocnenému zástupcovi termín a miesto výsluchu svedka. Bolo potom vecou žalobcu, či by právo zúčastniť sa výsluchu svedka a právo dávať svedkom otázky využil alebo nie. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by toto právo žalobcu bolo zachované. Preto vykonaný dôkaz vo forme výsluchu svedka nebol zákonným dôkazom. II. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcu, že nie je v kompetencii daňového orgánu hodnotiť, či podpis osoby na listine je jeho pravým podpisom alebo nie je. Platí to aj v prípade porovnávania podpisu dotknutej osoby s inými pravými podpismi tejto osoby (tzv. vizuálne porovnanie). V tomto smere má kompetenciu posúdiť pravosť podpisu výlučne súdny znalec z odboru písmoznalectva, a nie žalovaný, resp. prvostupňový daňový orgán.
V prípade žalobcu bolo spochybnené reálne vykonanie služieb, ktoré mali byť predmetom obchodovania. Je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval k realizácii zdaniteľného plnenia, keď vykonával služby, ktoré v skutočnosti neposkytol. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Z obsahu daňového rozhodnutia nevyplýva, že by orgány daňovej správy požadovali od žalobcu doklady, ktoré by mal zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované, pričom finančná správa preverovala aj súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so spornými službami medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca, ešte neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní pri uplatnení nároku na nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty takéto daňové doklady týkajúce sa iných daňových subjektov predkladať.
Predpokladom na podanie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku je splnenie podmienky, aby navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Osobitným predpisom v danom prípade je daňový poriadok, prípadne zákon o sťažnostiach alebo zákon o prokuratúre. Navrhovateľ sa mohol domáhať nápravy a prešetrenia postupu prvostupňového orgánu podľa § 66 daňového poriadku, ktorý upravuje tzv. opatrenia proti nečinnosti v daňovom konaní.
I. Dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov dodávateľov. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. II. Súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré videl v tom, že žalobca sa aplikácie rozsudkov Európskeho súdneho dvora (ESD) dovolával až v konaní pred súdom a žalované správne orgány nemali možnosť v daňovom konaní sa k ich relevantnosti vyjadriť. Zavinenie na vzniku súdneho sporu znáša žalobca. V danom prípade súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie zodpovedalo zaužívanej aplikačnej praxi a výkladu vnútroštátnych daňových zákonov. Poukázaním na rozsudky ESD došlo k potrebe, aby v ďalšom konaní bol skutkový stav konštitutívne doplnený o prvky aplikácie týchto rozsudkov, ktoré spravidla zmierňujú tvrdosť aplikácie normatívnych právnych aktov v prospech daňových subjektov.
Podľa názoru súdu skutočnosť, že predmet nájmu bol zabudovaný do nehnuteľností nájomcu, nemohla mať žiadny vplyv na zmenu právnej povahy veci, teda transformácie z hnuteľnej veci na nehnuteľnosť. Skutočnosť, že predmet nájmu bol zabudovaný do nehnuteľností, nemohla mať žiadny vplyv na zmenu charakteru právnej povahy veci (kotly zostali kotlami ako hnuteľné veci, potrubia potrubiami). V tomto smere sa súd nestotožnil s tvrdením správneho orgánu, že zabudovaním hnuteľných veci (kotlov, potrubia) do nehnuteľností sa hnuteľné veci stávajú neoddeliteľnou súčasťou stavby. V danom prípade skutočnosť, že predmet nájmu bol zabudovaný do nehnuteľností, nemôže mať za následok, že z hnuteľnej veci sa stala nehnuteľnosť. Ak sa hnuteľná vec stáva zo stavebno-technického hľadiska súčasťou stavby, neznamená to, že sa stala nehnuteľnosťou v právnom slova zmysle aj z dôvodu, že počas doby nájmu predmet nájmu zostal nezmenený. Súd dospel k záveru, že nie je možné z hľadiska daňových predpisov technologické zariadenie (kotolňu vrátane príslušenstva a rozvodov) považovať za súčasť nehnuteľností pre účely daňového konania.
V žalovanom prípade sú výsledky z miestneho zisťovania správcu dane nepreskúmateľné, pretože administratívny spis žalovaného je neúplný. V administratívnom spise daňového subjektu sa nachádza iba 1 zápisnica z miestneho zisťovania, pričom zostávajúcich 23 zápisníc z miestneho zisťovania v administratívnom spise absentuje. Z obsahu zápisníc z miestneho zisťovania bude možné zistiť, či fyzické osoby – podnikatelia a konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným boli vypočúvaní ako svedkovia podľa § 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov alebo podávali vysvetlenia v rámci miestneho zisťovania.
Najvyšší súd SR považuje za relevantné pre odlíšenie stavebnej a technologickej časti ekonomické hľadisko. Pokiaľ stavebná časť tvorí len 1/5-inu vynaložených finančných prostriedkov a technologická časť je ťažisková z hľadiska funkčnosti a finančnej náročnosti investície, kotolne a ďalšie objekty tepelného hospodárstva nemožno hodnotiť ako súčasť stavby pre účely odpisovania. Rozhodujúca je finančná náročnosť investície. Rovnako niekoľko kilometrov dlhé a finančne náročné vykurovacie rozvody tepelného hospodárstva nemožno považovať z hľadiska odpisovania za súčasť pôvodnej stavby. Ide o zariadenia na výrobu, transformáciu a distribúciu tepelnej energie, ktorá nie je určené pre vlastnú spotrebu výrobcu. Samostatnou hnuteľnou vecou v zmysle verejnoprávnych daňových predpisov (§ 22 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov), preto môže byť vec, ktorá z hľadiska súkromnoprávneho (občianskoprávnych vzťahov) napĺňa pojmové znaky súčasti veci v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
I. Splnomocnená zástupkyňa dodávateľa žalobcu nevystupovala v daňovej kontrole v pozícii svedka. Svedecká výpoveď, ktorú získal dožiadaný daňový úrad, bola podaná konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným písomne, pričom tento postup umožňoval § 7 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov. Preto nemohlo byť porušené právo daňového subjektu (žalobcu) klásť svedkom otázky na ústnom pojednávaní. II. Vo vzťahu k povahe „sprievodného listu“ dožiadaného daňového úradu súd zdôrazňuje, že dikcia zákona nevymenúva dôkazné prostriedky taxatívne, ale demonštratívne. Za predpokladu zachovania zákonnosti možno použiť v daňovom konaní všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Obsahom odpovede dožiadaného daňového úradu nie sú „subjektívne názory zamestnancov správcu dane“, ako namietal žalobca, ale skutočnosti známe daňovému úradu z jeho činnosti.
Inštitút odkladu vykonateľnosti nemá primárne slúžiť na zaistenie priaznivejšej finančnej situácie podnikateľských subjektov. V situácii, kedy prebieha súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým bola vyrubená daň z pridanej hodnoty s poukazom na žalobnú námietku o prekročení maximálnej dĺžky daňovej kontroly správcom dane (ktorá sa vzhľadom na žalobcom tvrdené skutočnosti javí byť dôvodná, čo poukazuje na možnú nezákonnosť v postupe žalovaného správneho orgánu), je vo veci dôvodné návrhu vyhovieť a odložiť vykonateľnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.
I. Daňový poradca vyúčtoval odmenu za daňové poradenstvo vo výške 10% zo sumy, ktorá bola predmetom správneho a súdneho konania, v ktorých bol žalobca úspešný. Z uvedeného vyplýva, že odmena bola vypočítaná v súlade s uzatvorenou zmluvou o poskytovaní daňového poradenstva. Takto vyčíslená a uplatnená odmena nie je v rozpore so žiadnym právnym predpisom, resp. žiadny právny predpis neurčuje záväzný spôsob výpočtu odmeny daňovým poradcom. Ani v súvislosti s preskúmaním nároku z pohľadu jeho primeranosti súd nárok nepovažoval v rozpore s dobrými mravmi alebo v rozpore s poctivým obchodným stykom. Vynaložené náklady žalobcu za daňové poradenstvo sa v konečnom dôsledku prejavili ako účelne vynaložené, keďže žalobca bol v správnom a súdnom konaní úspešný v celom rozsahu, pričom v danom prípade existuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a samotnou škodou. II. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody v súvislosti s vynaloženými nákladmi na právne poradenstvo, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že odmena za právne služby bola predmetom rozhodovania o trovách konania v súdnom konaní a preto ju nemožno považovať za škodu. Trovy právneho zastúpenia z pohľadu účelnosti boli predmetom preskúmania súdom v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a v časti aj priznané žalobcovi. Súd z uvedeného dôvodu nárok v tejto časti zamietol.
Krajský súd dospel k záveru, že aj keď žalobca uzavrel so zmluvnými partnermi zmluvu o dielo, táto zmluva nemá zákonné náležitosti podľa § 536 a nasledujúcich ustanovení Obchodného zákonníka. V zmluve nebol dohodnutý záväzok vykonať určité dielo, nebola určená cena diela, povinnosť vykonať dielo na náklady a nebezpečenstvo žalobcu v dohodnutom čase, pričom zmluvný partner nekonal samostatne. Podmienky v zmluve o dielo jednoznačne svedčia pre pracovno-právny vzťah, resp. obdobný vzťah, pretože žalobca bol pri výkone prác pre platiteľa príjmu povinný dodržiavať jeho pokyny alebo príkazy. Ide najmä o stanovené miesto práce, druh práce, dĺžku pracovného času, odmeňovanie za odpracovaný počet hodín a pri zlej kvalite práce okamžité ukončenie. Preto príjmy z tohto vzťahu sú podľa názoru súdu príjmami zo závislej činnosti. Tvrdenia žalobcu sú účelové až zavádzajúce, pretože obsah zmluvy je jednoznačný bez ohľadu na to, že je označená ako zmluva o dielo.
I. Podľa názoru súdu žalobca v danom prípade splnil zákonom stanovenú požiadavku, keď vo svojej žalobe uviedol skutočnosti, z ktorých vyplýva hrozba ujmy okamžitým výkonom rozhodnutia. V zmysle zákona žalobca nie je povinný preukazovať, že ujma bezprostredne nastala. Vyžaduje sa však preukázanie, že výkonom napadnutého rozhodnutia určitá závažná ujma hrozí. Súd preto dospel k presvedčeniu, že pokiaľ by nebola odložená vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, prípadným výkonom daňového rozhodnutia by došlo k zásahu do práv žalobcu. II. Žalobca ako hlavný dôvod pre odklad vykonateľnosti uvádza hrozbu daňovej exekúcie. Napriek tomu, že zákon o správe daní a poplatkov pozná inštitúty, ktoré umožňujú odvrátiť nepriaznivé účinky daňovej exekúcie, pri hodnotení naplnenia znaku hrozby závažnej ujmy vzal do úvahy výšku vyrubeného rozdielu dane 21 566,65 €. Súd akceptoval aj odôvodnenú obavu žalobcu, že v prípade výkonu napadnutého rozhodnutia by mohla byť ohrozená jeho existencia ako podnikateľského subjektu.
I. Najvyšší súd SR zhodne s krajským súdom považoval postup správcu dane za správny, nakoľko samotná zástupkyňa žalobcu oznámila ako adresu na doručovanie písomnosti adresu sídla žalobcu. Pokiaľ disponovala generálnou plnou mocou nebol dôvod preverovať obsah tohto podania, či zastúpený (žalobca) súhlasí s takýmto postupom zástupkyne. Skutočnosť, že daňové rozhodnutie nebolo doručené konateľovi žalobcu, nemá vplyv na jeho zákonnosť, pretože písomnosti určené právnickej osobe sa doručujú zamestnancom oprávneným pre adresáta prijímať písomnosti. Z doručenky, ktorá je súčasťou administratívneho spisu je zrejmé, že rozhodnutie prevzal splnomocnenec, pričom žalobca nenamietal, že by táto osoba nebola oprávnená na prijímanie písomností. Žalobca určil konkrétnu osobu oprávnenú prijímať písomnosti a nebol dôvod doručovať rozhodnutie konateľovi žalobcu, nakoľko takýto postup zo zákona nevyplýva. II. Vo vzťahu k pochybeniu žalovaného, keď v napadnutom rozhodnutí ako zástupkyňu žalobcu uviedol splnomocnenca, ktorému bolo plnomocenstvo odvolané a žalobca bol zastúpený advokátskou kanceláriou (ktorej bolo napadnuté rozhodnutie aj doručované), súd to nepovažoval za takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pri súdnom prieskume platí zásada, že rozhodnutia správnych orgánov sa nezrušujú pre to, aby sa formálne zopakoval procesný postup, hoci to nemôže priniesť účastníkovi priaznivejší výsledok.
Minimálne skúmanie odôvodnenosti a primeranosti použitia konkrétneho spôsobu predbežného opatrenia autoritatívnym spôsobom zo strany správcu dane proti daňovému subjektu (vzhľadom na možný zásah do výkonu základných práv a slobôd pred konečným určením daňovej povinnosti), vyžaduje prípustnosť prieskumu na úrovni súdnej jurisdikcie bez ohľadu na časovo presne nevymedzenú dočasnosť predbežného opatrenia. V opačnom prípade by sa mohlo stať, berúc do úvahy prejednávaný prípad, že právo žalobcu nakladať s vlastnými finančnými prostriedkami by účinkami rozhodnutia o predbežnom opatrení disponovalo menšou súdnou ochranou ako napríklad právo pri výkone daňovej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu vedeného v banke.
Pokiaľ ide o vzťah lex generalis (daňového poriadku) vo vzťahu lex specialis (zákona o konkurze), žalobca správne poukazuje na ustanovenie § 100 ods. 2 písm. c) zákona o konkurze na základe ktorého, z uspokojenia v konkurze sú vylúčené zmluvné alebo mimozmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu. Žalobca v rozpore s týmto ustanovením uvádza, že žalovaný si mal túto pohľadávku prihlásiť do konkurzného konania. Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že žalovaný si v tomto prípade v konkurznom konaní nemôže uplatniť predmetnú sankciu na uspokojenie. Predmetom tohto konania nie je uspokojenie žalovaného, ale len rozhodnutie o pokute, t.j. treba odlišovať možnú vymáhateľnosť sankcie od púheho rozhodnutia o uložení sankcie.
Ústavný súd Slovenskej republiky v judikatúre vyslovil právny záver, podľa ktorého „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné tento právny záver aplikovať aj v prípade obnovy konania. V obidvoch zákonom predpokladaných opravných prostriedkoch ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým zákonodarca umožňuje napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu v zmysle právnej úpravy ustanovenej v štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, avšak aplikovateľnej v občianskoprávnom konaní všeobecného súdu.
Žalobca mal povinnosť zvoliť si právneho zástupcu z radov advokátov v súvislosti s podaním žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Keďže žalobca zastúpený nebol a tento nedostatok je odstrániteľný, správne ho krajský súd vyzval na odstránenie a súčasne ho poučil, že v prípade neodstránenia vád návrhu súd konanie zastaví. Keďže v ďalšom súdnom konaní žalobca nesplnil podmienku povinného právneho zastúpenia advokátom, nepreukázal vlastné právnické vzdelanie a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nepožiadal, založil tým dôvod pre zastavenie súdneho konania v zmysle ustanovenia § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa názoru Najvyššieho súdu SR protihodnotou k dodaným tovarom a službám zo strany žalobkyne bolo nehmotné plnenie zo strany motocyklového pretekára spočívajúce v účasti na medzinárodných motocyklových súťažiach pod hlavičkou žalobkyne ako hlavného sponzora. Zdaniteľné plnenie spočívalo v tom, že motocyklový pretekár súťažil pod hlavičkou žalobkyne ako sponzora, čo predstavuje protihodnotu plnenia: zabezpečenie motocykla v bezchybnom stave, náhradných dielov, rezervných súčiastok, zaplatenie účastníckeho poplatku, zabezpečenie prepravy súťažného motocykla, osobnej prepravy sponzorovaného pretekára, servisného mechanika a úhradu motocyklistického odevu. Ide o reklamné služby alebo inú protislužbu v spojitosti s vizuálom motocyklového teamu, ktoré posilnia pozitívny obraz o sponzoroch. Podľa názoru súdu protihodnotou k týmto dodaným tovarom a službám zo strany žalobkyne bolo nehmotné plnenie zo strany motocyklového pretekára spočívajúce v účasti na motocyklových súťažiach pod hlavičkou žalobkyne ako hlavného sponzora.
Sťažovateľka tvrdí, že z obsahového hľadiska treba výzvu na zloženie zábezpeky na daň považovať za rozhodnutie, ktoré napriek faktickej povahe nebolo vydané vo forme rozhodnutia so všetkými náležitosťami, ale v zjednodušenej forme výzvy. Pri tomto právnom názore mohla sťažovateľka podať proti výzve odvolanie s tým, že je z obsahového hľadiska rozhodnutím, ale nemá formálne náležitosti rozhodnutia vrátane poučenia o opravnom prostriedku. Po preskúmaní odvolania Finančným riaditeľstvom SR by sťažovateľka mohla podať žalobu o preskúmanie právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy v rámci správneho súdnictva a mala by právo podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že lehota 1 rok poskytuje konajúcemu správcovi dane dostatočný časový priestor na vykonanie a ukončenie daňovej kontroly. Preto by správca dane mal daňovú kontrolu vykonať a protokol vyhotoviť v dostatočnom časovom predstihu tak, aby zohľadnil možnosť kontrolovaného daňového subjektu vyzdvihnúť si protokol z daňovej kontroly na pošte v odbernej lehote, resp. by mal počítať s možnosťou náhradného doručenia protokolu kontrolovanému daňovému subjektu. Úpravou náhradného doručenia zákonodarca sledoval cieľ predísť prípadom právnej neistoty spôsobenej bezdôvodným nepreberaním zásielok zo strany daňových subjektov a zabrániť prieťahom v daňovom konaní. Preto vyzdvihnutie písomnosti uloženej na pošte daňovým subjektom kedykoľvek počas plynutia 15-dňovej odbernej lehoty nemožno považovať za prieťahy v daňovom konaní. Kontrolovanému daňovému subjektu nemôže byť na ťarchu, ak v daňovom konaní postupoval tak, ako mu to daňový poriadok umožňuje.
Odvolací súd má za to, že úvahy o vylúčení zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, ktoré bolo zrušené skôr, ako sa stalo právoplatným, je neprijateľné práve s poukazom na článok 46 Ústavy SR. Ak by sa spoločnosť neodvolala proti rozhodnutiu správneho orgánu, rozhodnutie by sa stalo právoplatným. Žalobcovi by vznikla škoda nielen z titulu zaplateného nájomného, ale aj z dôvodu, že by sa nestal vlastníkom nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad mu kataster pôvodným nezákonným rozhodnutím zamietol. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu (zamietnutím návrhu na vklad do katastra nehnuteľností) je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu a žalobca má v prejednávanej veci právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím správy katastra.
Článok 24 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „poskytovanie služieb“ zahŕňa aj prípady zmlúv o predplatení poradenských služieb podniku, najmä právnych, obchodných a finančných služieb, keď je poskytovateľ služby počas trvania zmluvy k dispozícii objednávateľovi. V prípade zmlúv o predplatení poradenských služieb sa majú článok 62 ods. 2, článok 63 a článok 64 ods. 1 smernice vykladať v tom zmysle, že zdaniteľná udalosť nastane a daňová povinnosť vzniká uplynutím obdobia, pre ktoré bola platba dohodnutá, pričom nie je relevantné, či a ako často objednávateľ využil služby poskytovateľa.
Vzhľadom k tomu, že ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa vzťahujú na iné budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, iba primerane, nezasahujú kogentne do právneho vzťahu založeného zmluvou o výkone správy nebytových priestorov medzi športovým streleckým klubom ako vlastníkom budovy (neplatiteľ DPH) a spoločnosťou s ručením obmedzeným ako správcom objektu (platiteľ DPH). Obsah nájomného vzťahu sa spravuje zmluvou. Podľa klauzuly zmluvy stavebné úpravy investičného charakteru po vzájomnom odsúhlasení znáša správca na vlastné náklady v plnom rozsahu. Investičné náklady je oprávnený odpisovať správca alebo prenajímateľ na základe vzájomnej dohody. Ustanovenie § 24 ods. 1 citovaného zákona umožňuje, aby obsah práv povinností zmluvných strán bol upravený v zmluve a dovoľuje použitie princípov analógie v prípadoch, ak absentuje zmluvná úprava.
Ak má konkrétna fyzická osoba odlišná od účastníka daňového konania reprodukovať informácie dôležité pre rozhodovanie vo veci, ktoré získala vlastným zmyslovým vnímaním, je potrebné takéto informácie obstarať jediným zákonným spôsobom: osobným výsluchom osoby ako svedka, o ktorom mieste a termíne konania musia byť účastníci administratívneho konania, resp. splnomocnení zástupcovia vopred upovedomení. Správny súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade nebol v rozpore s daňovým poriadkom žalobca o realizovaných výsluchoch 3 svedkov vopred upovedomený, čím mu bolo znemožnené uplatniť jeho zákonné práva na obhajobu (byť prítomný pri výsluchu svedka a dávať mu otázky). Informácie, ktoré vyplynuli zo svedeckých výpovedí, boli potom získané spôsobom a postupom odporujúcim zákonu. Ak správny súd vyhodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa nezákonnosti výsluchov menovaných svedkov ako dôvodnú, správcom dane vykonané výsluchy svedkov predstavujú nezákonné dôkazy nepoužiteľné v konaní, na ktoré správny súd nemohol a nemôže pri objasňovaní skutkového stavu daňovej veci prihliadať.
I. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že súčasťou trov konania nemôže byť podielová odmena za daňové poradenstvo a zastupovanie v daňovom konaní. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že podielová odmena bola vypočítaná v súlade s uzatvorenou zmluvou o poskytovaní daňového poradenstva. Takto vyčíslená a uplatnená odmena nie je v rozpore so žiadnym právnym predpisom, resp. žiadny predpis neurčuje záväzný spôsob výpočtu odmeny daňovým poradcom. Náklady na daňové poradenstvo sa v konečnom dôsledku prejavili ako účelne vynaložené, pretože žalobca bol v daňovom konaní a v súdnom konaní úspešný v celom rozsahu. II. Za bezdôvodnú považuje odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia námietky premlčania v zmysle, že premlčacia lehota začala plynúť odo dňa, kedy finančné orgány rozhodli o zastavení daňového konania, a nie od doručenia zrušujúceho uznesenia súdu. Odvolací súd uvádza, že ak podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť (čo je aj daný prípad), pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je podľa výslovného znenia zákona rozhodujúci deň doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia, a nie doručenie konečného rozhodnutia v konaní, ktoré nasledovalo po zrušení nezákonného rozhodnutia, t.j. doručenie rozhodnutia o zastavení daňového konania.
Námietka žalobcu týkajúca sa použitia znaleckého posudku je podľa názoru súdu nedôvodná. V zmysle § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní, je použiteľný ako listinný dôkaz preukazujúci určité konkrétne odborné skutočnosti v daňovom konaní. S týmto listinným dôkazom bol žalobca oboznámený na ústnom pojednávaní v priebehu vyrubovacieho konania.
I. Právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa nadobudnutím tovaru alebo prijatím služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca dodaní alebo služieb. II. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorá predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu objektívnych skutočností alebo nie.
I. Obžalovaný bol vyzvaný orgánmi činnými v trestnom konaní, aby v lehote 7 pracovných dní predložil účtovné doklady pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty do výšky 16 590 EUR. Okresný súd mal za to, že tieto listinné dôkazy boli získané nezákonným donútením pri porušení zásady zákazu sebaobviňovania, pretože obžalovaný bol donútený pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty vydať účtovné doklady. Berúc do úvahy vyššie uvedené skutočnosti okresný súd uzavrel, že nemohol ako zákonné dôkazy vyhodnocovať predmetné listiny, t. j. účtovné doklady obžalovaného. II. Odvolací súd sa s právnym názorom okresného súdu nestotožnil a uzavrel, že účtovné doklady mali orgány činné v trestnom konaní k dispozícii ešte pred tým, ako identické dokumenty predložil obžalovaný na základe výzvy o vydaní veci. Všetky účtovné doklady získali orgány činné v trestnom konaní od správcu dane legálne, pretože protokol o daňovej kontrole, daňové priznania a podobne sú dôkazy použiteľné v trestnom konaní. Úvahy prvostupňového súdu o nemožnosti vyhodnocovať predmetné listiny pri ustaľovaní skutkových okolností, resp. právny názor o dôkaznej nepoužiteľnosti v trestnom konaní, sú nesprávne. Z doteraz zabezpečených dôkazov nevyplýva žiadna pochybnosť o ich zákonnosti a preto v ďalšom konaní bude okresný súd povinný sa s týmito dôkazmi opätovne vysporiadať. Platí to rovnako o výpovediach vypočutých osôb týkajúcich sa účtovných dokladov a protokolov o daňovej kontrole, ktoré sú rovnako zákonnými listinnými dôkazmi. V ďalšom konaní bude musieť okresný súd vytknuté chyby napraviť a v prípade potreby dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie doplniť, pritom môže vykonať aj také dôkazy, ktoré strany nenavrhli.
Žalovaný poukázal na jednu zo skutočností, ktoré všetky mali spolu vo vzájomnej súvislosti slúžiť ako dôkaz o neoprávnenosti uplatneného odpočtu DPH z kúpnej ceny za predaj stavebného pozemku, poukázal aj na „umelé navýšenie ceny pozemku“. Najvyšší súd SR nemôže zaujať v prejednávanej veci iný záver, k akému dospel krajský súd, a to, že tvrdenie o umelom navýšení ceny musí byť odrazom reálnych podkladov, o ktoré sa správny orgán opiera. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ani z administratívneho spisu daňového subjektu takéto podklady, na základe ktorých môže daňový orgán dospieť k záveru o nereálnosti ceny predávaného pozemku, nevyplývajú. Skutočnosť, že sa kúpna cena od predaja k predaju rapídne zvýšila ešte bez ďalšieho nemôže jednoznačne preukázať, že ide o umelé navýšenie. Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu daňovej veci je nevyhnutné, aby deklarovaná nereálnosť kúpnej ceny bola zo strany finančnej správy podložená relevantným dôkazom: znaleckým posudkom alebo odborným stanoviskom či vyjadrením.
Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného Finančného riaditeľstva SR, že žalobca obstaral vozidlo LAMBORGHINI AVENTADOR, aby sa syn jediného konateľa a spoločníka žalobcu mohol zúčastniť milionárskych pretekov Gumball 3000. Luxusný automobil a zaplatenie registračného poplatku boli základnou podmienkou účasti na tomto podujatí, ktoré je najpopulárnejším milionárskym závodom na svete. Ide o exhibičnú jazdu na luxusných, športových a inak zaujímavých autách milionárov, a preto je podľa názoru súdu opodstatnený záver, že motorové vozidlo bolo obstarané za účelom zábavy. Podľa § 49 ods. 7 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení platiteľ nemôže odpočítať daň pri kúpe tovarov a služieb na účely zábavy.
I. Prekročenie 1-ročnej lehoty daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty (DPH) spôsobujúce, že dôkazy nebolo možné použiť v rámci daňovej kontroly na DPH z dôvodu uplynutia času nevylučuje, aby dôkazy mohli byt' použiteľné respektíve vykonateľné v daňovej kontrole na inom druhu dane (daň z príjmov právnickej osoby), ktorá je procesné nezávislá a v rámci ktorej plynie samostatná lehota na vykonanie daňovej kontroly. II. Prekročenie lehoty na vykonanie daňovej kontroly spôsobuje nezákonnosť protokolu z dotknutej daňovej kontroly len v súvislosti s druhom dane a zdaňovacím obdobím, ktoré je kontrolované. Ide o nemožnosť použiť konkrétny protokol ako podklad pre vyrubenie dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie. Dôkazy z takejto daňovej kontroly sú použiteľné v rámci iných daňových kontrol, ktorých jednoročná lehota neuplynula a v ktorých protokol môže byt' vydaný. Právny názor platí aj o použiteľnosti dôkazov z daňovej kontroly DPH v rámci výkonu daňovej kontroly dane z príjmov. Súd má za to, že dôkazy samé o sebe neexspirujú.
